Na Slovensku sa veľa hovorí o budovaní znalostnej ekonomiky ako o cieli, na aký sa má naša ekonomika pretransformovať z “montážnej dielne” Európy.

Všeobecne akceptovaná idea hovorí, že základom znalostnej ekonomiky je školský systém, ktorý je schopný produkovať schopných ľudí tak, aby boli pre znalostnú ekonomiku prínosom. Za vzor takého školského systému sa pokladá napríklad fínsky. Vo Fínsku v minulom storočí prebehla veľká reforma školstva, ktorej ovocie sa teraz dostavuje vo forme výborných umiestnení žiakov v štandardizovaných testoch v globálnom meradle.  Fínska reforma okrem toho, že veľmi dlho trvalo kým sa dostavili výsledky, zahŕňala aj zmenu postavenia učiteľa a celkový spôsob prístupu ku vzdelávaniu. Inými slovami – veľa peňazí bolo a je potrebné investovať nesmierne dlhý čas.

Tiež sa vraví, že na Slovensku také niečo nikdy nebude lebo je to drahé a vôbec v slovenských pomeroch nepredstaviteľné, keď slovenský učiteľský plat má problém uživiť rodinu a nie to prilákať najlepších absolventov na učiteľské odbory.

Potrebuje vôbec slovenské školstvo hlbokú komplexnú reformu a zmenu statusu všetkých učiteľov k lepšiemu? V nejakom čase určite nejaký stupeň reformy potrebuje, bez ohľadu na to, či je niečo v školstve dobré alebo zlé – tak ako ekonomika ide z jednej paradigmy do druhej aj školstvo sa musí časom meniť.

Slovensko je malá krajina s obmedzenými zdrojmi. Obe tieto vlastnosti ju priam predurčujú dosahovať úspech nie kopírovaním toho, čo funguje inde, ale kreatívnymi riešeniami.

Čo keby sme sa namiesto zmeny od základov sústredili len na posilnenie toho, čo pomôže budovať budúcnosť a v ostatnom zachovali všetko po starom? Čiže selektívne podporovali budovanie kľúčových znalostí, potrebných na tvorbu vysokej pridanej hodnoty.

Ktoré sú to tie kľúčové znalosti? Zoberme to takto. Mzda pracovníka zodpovedá pridanej hodnote, ktorú vo výrobnom procese pridáva.

Tabuľka ukazuje mzdu podľa odvetví za prvý kvartál roku 2014. Zdroj: Štatistický úrad SR.

Podľa platov najvyššiu pridanú hodnotu produkujú pracovníci v informatike a komunikáciach. Naopak v rebríčku nie sú na popredných miestach pracovníci ovládajúcich podrobne celú slovenskú literatúru. Tiež pri získavaní zahraničných investícií nie je hlavným faktorom, podľa ktorého sa investor pri umiestňovaní investície rozhoduje, počet ľudí v pracovnej sile ovládajúci históriu našej planéty. Nie je cieľ podceňovať žiadny z predmetov vyučovaných na našich školách, keď však príde na lámanie chleba, nie sú si všetky rovné a kto tvrdí niečo iné má invalidné argumenty.

Kľúčová znalosť, ktorá sa môže v školách získať je informatika. Štát by sa mal teda zamerať napríklad na posilnenie výuky informatiky a ostatné predmety podporovať tak ako doteraz.

Ako by mal štát zabezpečiť posilnenie výuky informatiky?

Na pamäti treba mať aspoň:

1. informačné technológie sú dynamické odvetvie.

2. kto sa vyzná v informačných technológiách očakáva adekvátne ohodnotenie.

Na rovinu, pani v strednom veku, ktorá bola na školení nedokáže naučiť niekoho niečo čomu sama poriadne nerozumie a už vôbec nie v kontexte súčasných trendov. Samozrejme, česť výnimkám. Čo s tým? Štát by mal dať každej škole účelovo viazané prostriedky. Škola by potom aktívne hľadala profesionálov v odvetví a ponúkla by im motivačné ohodnotenie za vyučovanie informatiky niekoľko hodín týždenne.

Tak by štát dokázal podporovať budovanie toho, čo je treba do budúcnosti žiakov naučiť a súčasný systém nedokáže, zároveň však držať náklady na priateľnej úrovni.

Podľa môjho názoru nepotrebujeme komplexne reformovať školstvo ale len selektívne podporovať znalosti pre vytváranie vysokej pridanej hodnoty.